Byť vypočutý...

My ľudia už sme raz takí, že máme svoje príbehy, niečo sa nám stane a je fajn mať niekoho komu môžeme danú príhodu povedať, zdieľať. Avšak nie každý má to šťastie, že ho tí druhí skutočne počúvajú a vyslyšia. Ak máte svoj príbeh a zdieľate ho, pokiaľ je boľavý a tá druhá strana vás skutočne počúva, tak po vyslyšaní máte pocit, že sa vám uľavilo, akoby polovica ťarchy z vás odpadla. 

Existuje ešte jeden druh vypočutia a to je taký, kedy vám druhý človek drží akoby priestor na to, aby ste mohli povedať čo chcete a nijako vás nehodnotí, neanalyzuje, len láskyplne zdieľa priestor, jeho vnútorný priestor pre vás. Dalo by sa to nazvať aj ako liečivá prítomnosť. 

Už ste niekedy zažili, že ste možno aj nejakému človeku, ktorý vám nebol známy, ale ocitol sa pri vás a vy ste potrebovali zo seba niečo dostať, byť vypočutý. A to sa aj stalo, ten človek vás vypočul, nehodnotil, nekritizoval, nevŕtal sa v tom, len láskyplne vypočul. Zvláštne, že ten kľud z toho človeka akoby prešiel na vás. Nebolo tam treba nič viac, len vypočuť. 

Mne sa raz niečo podobné stalo, zažila som niečo čo sa nedá nazvať, že by bolo ani zďaleka pekné. Bolo pre mňa ťažké o tom vôbec začať rozprávať, ale postupne som začala a rozprávala svoj príbeh. Boli to desiatky ľudí, ktorí mi pri tom asistovali, ale v podstate som sa nikdy necítila vypočutá, vždy tam boli hodnotenia, analýzy, kritiky, ale stále som nemala pocit, že som naplno vypočutá. 

 Až jedného dňa sa mi stalo, že u človeka, kde som ani nerátala, že by mňa takto vypočul, som to zažila a niečo zvláštne a ťažko opísateľné sa mi stalo. Tá bolesť, ktorú som takú dlhú dobu niesla na hrudi, akoby sa pustila, uvoľnila a začala prúdiť láska, prevalila sa obrovská vlna, ktorá bola zarazená dlho a hlboko. 

Čo sa vlastne stalo, ako je to možné? 

Asi to bol práve ten malý a zároveň veľký kúsok, na ktorý som tak dlho čakala, byť skutočne vypočutá. 

Mirka