Čo nám chce povedať choroba?

Tak si všetci želáme aby sme boli zdraví. Želáme si to sami sebe, naším drahým, niekto možno celému svetu. No čo ak príde choroba? Akákoľvek choroba, fyzického či psychického charakteru, sme bez energie, ako tak prežívame a pýtame sa sami seba, prečo sa mi to stalo, prečo práve ja? Začíname hľadať odpovede, skúšame hľadať odpovede. Predsa to musí mať nejakú logiku :-). A sme netrpezliví a plačliví a hromžíme na nespravodlivosť, že je to nefér, nikomu sme predsa nič neurobili, nezaslúžime si to...

A čo ak je to všetko inak, čo ak je tu choroba vlastne liečenie, avšak liečenie niečoho iného, nie fyzického tela ale duchovného tela, našich postojov, vzorcov, či presvedčení. Nie je lepšieho oponenta než vlastného tela. Myseľ toho nakecá, narobí kriku a trikov, ale telo, telo ukazuje jasne. Toto áno, toto nie. Môžeme čítať múdre rady, toto jesť, toto robiť, takto sa chovať, tomuto veriť, takzvané rady do života. Ale naše telo je najväčším radcom, to neklame, nerobí triky, nesnaží sa presvedčiť, ukazuje jasne a zrozumiteľne.

Možno teda, keď mi telo hovorí, že čosi nie je v poriadku, čo ak nie je čosi v poriadku v mojich vzťahoch, postojoch, presvedčeniach, spôsobe života, viere niečomu či v niekoho?

Začíname hľadať a pátrať a zamýšľame sa a naraz dochádzame na veľa vecí... Až nás to môže šokovať. Plačeme, zúrime, hneváme sa, odpúšťame. 

No zmena nie je jednoduchá, zmena je jemná, subtílna, pozvoľná. Už nedokážeme veriť tomu starému, čo nás možno predtým niekto naučil, že je správne, lebo pre neho to fungovalo. My sme iní, máme iný život, inú cestu.  Začína to zmenou myslenia, postojov, náhľadov, otvorenia sa čomusi, pred čím sme predtým zatvorili dvere. Uvedomujeme si u seba, že sa meníme, vnútorne, nastáva udivenie, prekvapenie, veď že aký nový rozmer môže mať život, akú bohatosť iného charakteru. Pozeráme sa na život novými očami, žasneme, plačeme a radujeme sa.

No liečenie prichádza vo vrstvách, znovu padáme a máme pocit, že sme sa nič nenaučili. A znovu hľadáme odpovede a zisťujeme, že je to trpezlivosť, ktorá nám chýba, alebo čokoľvek iné. Veď sme boli už tak blízko cieľa a naraz toto, akoby sme znovu začínali.

Choroba je stále tu, možno v menšom rozmere, ale je tu. Chceme sa jej zbaviť. No čo ak je to vlastne naše liečenie, čo ak choroba tu bude pokiaľ niečo nepochopíme, nenaučíme sa, možno sme sa to ešte stále nenaučili? A možno sa to máme učiť nie rok, ale dva, alebo tri, alebo desať. Wow a toto prijať, že čo ak je to moja súčasť života? A čo ak môj odpor k tomu to len sťažuje? A čo ak práve ten odpor je to čo je treba zmeniť? Čo ak choroba je vlastne liečba?

Mirka