Keď sa život "rozpadá"...

Ľudia sú rôzni a majú rôzne životné príbehy. V určitom veku však u veľkej skupiny ľudí prichádza obdobie, ktoré je veľmi náročné a niekto nadobúda pocit, že sa mu rozpadá celý svet. To na čom si svoj život zakladal naraz akosi prestáva v niektorých oblastiach dávať zmysel. Prichádza akási vnútorná nespokojnosť. Najprv je to menšieho rozmeru a postupne sa začína viacej a viacej hlásiť. Nejakým spôsobom sme doteraz žili a fungovalo to, len teraz sa to nejako zmenilo. No ten vnútorný hlas nedá pokoja a pokiaľ ho budeme ignorovať tak sa začnú diať zaujímavé veci.

 Môže sa jednať o nespokojnosť s prácou, mysleli sme si, že to na čom sme tak tvrdo pracovali bude to čo nám prinesie šťastie, že to je to po čom túžime. No nie je tomu tak. Alebo rodinný život, predsa je to tak "správne", že sa každý ožení a má deti. No ale čo ak je to trošku inak? Sme skutočne šťastní tam kde sme, tam v tom svojom postavení v práci, v tej roli v rodine, vo vzťahu, aké je naše zdravie? Alebo sme čím ďalej tým nespokojnejší a podráždenejší? Čo sa vlastne deje? Je to niečo, akoby sme chceli od života niečo viac? Toto je to pravé? Je tam pocit akejsi nenaplnenosti, zbytočnosti, chýba tam niečo? Alebo len jednoducho už nefunguje to, čo doteraz áno?

Môže sa samozrejme jednať o viacero scenárov, kedy ľuďom začne "vyskakovať" nespokojnosť z podobných dôvodov. Lebo a teraz tu zachádzam do oblasti spirituálna a duše, jedna vec je mať nastavený cieľ, sny a túžby prevzaté a druhá vlastné. 

 Ako sa to myslí, to prevzaté? Jedná sa o cieľ, či sen, ktorý mali možno naši rodičia a neustále nám ho omieľali ako: "toto a tamto je správne a takto treba žiť život", alebo sa môže jednať o spoločenský tlak, či status, čo vyzerá dobre v spoločnosti, či navonok. Určitý spôsob života a povolanie sa predsa cení viac a tak je fajn toho dosiahnuť, mať krásny dom, peknú manželku a deti a super auto v garáži.  Ak nás to však  nerobí celkom šťastnými, tak sú to pravdepodobne prevzaté sny, túžby, presvedčenia, perspektívy. Tie naše pravé mohli ostať potlačené, nebolo na ne miesto, keď zvonka toho bolo toľko, čo sa od nás očakávalo.
A tu začína tá cesta načúvania, ponorenia sa do seba a hľadania toho pravého, nášho, čo je pre nás to, čo nás robí šťastnými a spokojnými. Som vyštudovaný farmaceut? Čo ak mňa baví viac viazať vence, milujem kvety, robiť kytice? Čo s tým všetkým? Čo ak nie som rodinný typ? Čo ak mi v skutočnosti chýba nejaké dobrodružstvo, cesta, výzva, kreativita? Máme toto naplnené? Alebo som zavretý vo fabrike a pritom mňa baví práca s pôdou, s niečím živým, so zvieratami, rastlinami? Alebo chcem v skutočnosti pomáhať druhým nejakým spôsobom...

Možno je to kríza stredného veku, ako sa u nás tomu občas hovorí, v skutočnosti je to obdobie, kedy sa rozpadá všetko čo nie je naše, čo nie je to správne pre nás, pre našu dušu, pre náš naplnený život. 

A tu je príležitosť zrodu niečoho nového a úplne iného a lepšieho, sponntánnejšieho a pravejšieho, kedy sa budeme cítiť pokojnejšími, vyrovnanejšími a v konečnom dôsledku živšími, možno si začneme všímať a vážiť toho, na čo sme predtým nekládli vôbec dôraz. Možno sa nám zmení celý hodnotový systém.

Nebudem tvrdit, že je to jednoduchá cesta, postaviť sa zoči voči vlastnému ja. Chce to odvahu, trpezlivosť a vytvalosť. Budeme si musieť prejsť svojimi presvedčeniami, svojim perspektívam, vieram, vzorcami chovania,  pozrieť sa na ne úprimne a zblízka či to stále platí alebo či sa nejedná o niečo, čo nás blokuje a uzatvára cestu nášmu rozkvetu a našej hojnosti. Sme v naplnených vzťahoch, robíme to čo nás baví? Sme obklopení správnymi priateľmi? Na tieto a na mnoho iných otázok si budeme musieť nájsť odpoveď. Každý život je jedinečný a má svoj vlastný výraz, nebráňme sa preto tomuto úžasnému prerodu.

Prajem veľa odvahy!
Mirka ;)