Nechaj to ísť.
Keď tak pozorujem prírodu, tak si hovorím, že aká múdrosť nám cez ňu chodí, ako ona sama sa k nám prihovára a radí, čo nám sama ukazuje.
Pani jeseň začala svojim štetcom farbiť prírodu, hra farieb je prístupná aj nám v každodennom živote.A ako tak sedím a popíjam rannú kávičku, stromy vznešene stoja a listy z nich tíško po jednom padajú. Vedia, že je treba sa pustiť a ísť, taký je zákon prírody: "moja cesta sa tu na tomto strome skončila, treba ísť a pustiť sa"... List spadne na zem a mení sa ďalej, už sa postupne stáva zemou a tak znovu sa stáva súčasťou kolobehu života, ale inak, v inej forme, na inom mieste.
A tak mňa napadá téma, ktorú v živote tak často mnohí riešime a v podstate každý z času na čas stojí pred niečím, čo treba pustiť a nechať tak, nechať ísť. Príroda nám ukazuje, že je to postupný proces, pomaličky púšťa listy jeden po druhom, dni a týždne až je strom pripravený na nové dobrodružstvá, na iné ročné obdobie.
Je niečo o čom vieš, že je čas to pustiť, je čas to nechať ísť? Je už čas... Čo je to? Je to miesto, je to práca, je to človek, skupina? Je to myšlienka, ktorá sa ti stále vracia a je takpovediac lepivá? Je to idea, presvedčenie, viera?
Stačí, že to už vieš a otvoril si sa tomu, nemusí to byť hneď, je to postupný a pozvoľný proces, tak ako nám to sama príroda ukazuje. Nie je potrebné nič trhať nasilu, pomaly a v tichosti, v pokoji, si zvykať a púšťať... A keď sa to pustí, tak vznikne priestor na niečo nové.
