Nikdy sa nevzdávaj...
Ale nebol príliš čas plakať a život išiel ďalej. Museli sme fungovať, chodiť do práce, podávať výkon, akoby sa nič nestalo, byť milý kolega a spoločník. Nasadili sme si masku, aby sme mohli fungovať v tomto svete ďalej. Riešili to trebárs dávaním prehnanej pozornosti do niečoho, do nejakej aktivity, do seba, do krásy, aby sme vyzerali dobre navonok. Ale vnútri to bolelo a cítili sme prázdnotu, ktorú sme sa neustále snažili vyplniť všetkým možným, len neostať stáť na mieste, lebo by sme sa museli konfrontovať s bolesťou. Vystavali sme si hradby okolo svojho srdca, lebo už nikdy, hlavne nikdy už nezažiť tú bolesť, ten šok, to sklamanie.
Takto ubiehali roky a nejako sme postupne sa naučili žiť a fungovať, našli si príjemné veci, hobby, priateľov, dovolenky. Vlastne vcelku fajn život. Ale tam kdesi hlboko ostala stále akási bolesť, začala sa ozývať cez úzkosti, nočné mory, nespavosť. Naraz to už nešlo, chodiť do práce bolo nadmieru náročné po neprespaných nociach, všetko to kulminovalo. Čo sa to deje, čo sa mi tu snaží moje telo, moja duša povedať? Nechceli sme sa zastaviť a načúvať tomu hlasu roky a tak nás nakoniec zastavilo telo, odmietalo nás počúvať, lebo my sme nepočúvali jeho.
Začali prepukať rôzne iné symptómy a my sme boli donútení ostať stáť. Nebolo kam utiecť pred sebou samým, nešlo to. A tak sme boli nútení pozrieť sa pravde do očí, pozorne začať počúvať svojmu telu a svojej duši. Zo začiatku to bolo nemysliteľné, mali sme obrovský strach, čo tam nájdeme, ale časom sme zistili, že keď sme my pripravení počúvať seba, svoje telo, ono chce a začne s nami komunikovať tiež, hovorí čo chce a čo potrebuje a kedy je unavené. Začali sme vnímať, že existuje náš vnútorný hlas, tak jemný, že sme mu zo začiatku nevedeli počúvať, pretože v tom hluku sveta sme nevedeli ako na to.
Ale postupne sme prišli na to, že ak ho budeme počúvať, tak nás povedie, do pravdy, poznania a uvedomenia a lásky. Začali sme mu dôverovať viac a viac a začali sme aplikovať praktické tipy do života, rôzne liečenia, sebareflexiu, seba-rozvoj, koučovania, terapie a budovali si sebavedomie a sebadôveru. Prestali sme už tak byť závislí na názoroch iných, lebo tam vnútri ten jemný hlas v tichu našej bytosti... Nastal pokoj a vracala sa vnútorná vyrovnanosť, začala sa prebúdzať autenticita, zistili sme, že sme ktosi nový a iný ale viacej sami sebou. Vrátila sa radosť a veselosť a zmenilo nás to.
Transformovali sme sa, bolesť , tá ktorá nás kedysi dostala na kolená a mysleli sme si, že už nikdy nevstaneme a náš život je konečná, sa zmenil, možno to nevidia druhí, ako inak prežívame maličkosti, ako sa radujeme z rozkvitnutých kvetov, opadaných listov, ktoré sa zmenia pri slnku na zlato, ako sa radujeme z prvej vločky, detského smiechu... To srdce, ktoré bolo kedysi rozbité si pamätá, nezabudlo, ale je iné, má viac súcitu s druhými, viac spolupatričnosti, viac lásky, trpezlivosti a pochopenia, lebo čosi zažilo a prešlo si tým, čím si možno ty teraz prechádzaš.
Preto, ak si ty tým niekým, kto je teraz na kolenách, bezradný a zrútil sa ti celý svet, vedz, že jedného dňa môže aj tebe znovu vyjsť slnko a byť žiarivý deň, plný lásky, radosti a pokoja. Ver, že je to možné, ver že bolesť, ktorou si teraz prechádzaš jedného dňa prejde a život bude znovu nádherný. Iný, lebo aj ty už budeš iný, ale bohatší ale inak, ver tomu, že stojí za to bojovať, lebo ak sa ti toto stalo, pravdepodobne preto, že ... ale na to si musíš prísť sám 😉.
Tak to nevzdávaj, vstaň a choď a bojuj, neboj sa a choď... máš na to... čaká ťa ešte veľa dobrodružstiev.🤍❤️🤍
