Prečo hovoriť "mysli pozitívne" niekedy nepomáha...

      Myslieť pozitívne pomáha vtedy, keď je to autentické. To znamená, človek je v takom rozpoložení, že pozitívne myslenie je tam na mieste a je akoby prirodzené. A dosť často závisí na okolnostiach, v ktorých sa práve nachádzame, podľa toho dokážeme, že sa nám darí viac pozitívne premýšľať alebo menej. Napríklad, keď je človek zamilovaný, je v láske, tak pozitívne myslenie je oveľa jednoduchšie, ako keď sa nachádza v zlosti, nenávisti.

      Možno ste to pocítili niekedy sami, že ste boli v takom rozpoložení, že okolnosti boli veľmi ťažké a niekto vám povedal: "mysli pozitívne", ako to pôsobilo. Niekedy to vyznie ako výsmech. Niekedy je potrebné smútiť, prijať veci také aké sú a nemaľovať ich ružovo, ak sú tmavozelené či čierne. Je to ako popierať pravdu a tvrdiť, že je to inak. Dalo by sa to aj prirovnať k tomu, keď niekto pracuje so zákazníkmi a má povinnosť sa na nich usmievať a musí sa do toho celý deň nútiť. Večer je unavený z toho, že sa do toho musel celý deň nútiť oveľa viac, než kebyže má tvár prirodzenú.

      Je úžasné myslieť pozitívne, ak naozaj myslíme pozitívne, ak to ide z nás, z nášho presvedčenia, pohľadu na svet, ale ak sa jedná o nútené pozitívne myslenie, tak to nefunguje.
Čo však môže pomôcť je zmena uhla pohľadu, ak sa na niečo pozerám zvrchu, čo keby som sa na to pozrel odspodu? (napríklad čo uvidím u čísla 6), alebo pridať perspektívu inú a novú. Vtedy naraz vnímam prirodzene danú situáciu inak, možno pozitívnejšie.

      Je mnoho ľudí, ktorí vnímali kedysi zložitú situáciu, ako niečo najťažšie v živote, ale s odstupom času zistili, že to bolo to najlepšie, čo sa im mohlo stať, ale potrebovali sa naučiť premýšľať inak, vidieť inak, hľadať a pátrať v sebe, čo sa tu mám naučiť a pochopiť inak.
Myslieť pozitívne funguje, ale vtedy ak to cítime, že je to prirodzený stav, nie tlačenie sa do niečoho.