Vnútorné zranenia.

Zhruba pred týždňom sa mi stala taká vec, že pri behu som spadla a rozbila si koleno.

Nie je to nejaká veľká udalosť, ale musela som sa zamyslieť, prečo som vlastne spadla, keďže beh nie je úplne padací šport ;-) za obvyklých okolností. 

Za prvé som si uvedomila, že som nebola v prítomnom okamihu, nuž a spirituálni nadšenci isto vedia, že mali by sme žiť v prítomnom okamihu, lebo len tam vlastne žijeme, minulosť je za nami, budúcnosť ešte nie je. Bola som v hlave a premýšľala nad kdečím, že som si nevšimla, že bolo popršané a miestami to bolo šmykľavé na spadnutie, keďže tam bol kamenistý povrch.  

Za druhé som nevenovala pozornosť svojmu telu, bola som dosť unavená a nohy som mala pocit, akoby vážili sto kilogramov, taktiež som išla dosť neskoro spať a ignorovala to, že sa to na tele odzrkadlí.

Po tom ako som spadla, začal proces sebaobviňovania a sebaľútosti, že by som sa mala otočiť a ísť domov a vnútorný kritik sa pustil do mňa :-), to nikam neviedlo...

Nakoniec som sa rozhodla, že budem pokračovať v behu, lebo pád nebol zas taký, že by sa to nedalo. Čoho som potom skutočne neľutovala, lebo som postretala veľa povzbudivých a milých ľudí a nasiala výbornou náladou, že som prakticky zabudla, že sa mi niečo stalo.

Je zaujímavé, ako život hneď ukáže, že sme mimo, chvíľa pozornosti inde a následuje pád. Páči sa mi taká symbolika toho, že naše starosti, ktoré si niekedy robíme, tak život akoby upozorní, kde je teraz realita a kde je treba byť. Tu a teraz a vnímať svoje telo, ktoré sa snaží dávať signály, toto áno, toto nie.

Za tretie sa mi vyjavila analógia zranenia, po tomto páde, som si uvedomila, že pri rozbitom kolene sa nedá chodiť úplne s ľahkosťou a trošku začneme meniť chôdzu, kriviť sa, viac sa opierať o zdravú nohu a celkovo sa zmení náš postoj tela. Niečo podobné sa deje pri vnútorných zraneniach, pokiaľ nie sú zahojené. Chránime si ich a akonáhle sa k nim niečo priblíži, nejaká udalosť, incident ale aj nevinná poznámka, začne to bolieť, ak sa to týka oblasti, kde to zranenie máme. A celý náš postoj sa zmení vnútorne, lebo niekde je uložená rana a celý organizmus ho obchádza, chráni, lebo to bolí. Nájde si iné cesty, kadiaľ prúdiť. Ale vždy keď sa niečo objaví, čo nám tú situáciu pripomenie, ktorá sa možno stala pred 20 rokmi, možno v detstve, zabolí a reagujeme prehnane a dosť pravdepodobne s hnevom, lebo hnev nie je nič iné len krycí mechanizmus na rany. 

Ak si nedokážeme vyliečiť staré rany, je možné, že tým naším krivením sa nám začne niekde pravidelne nejaké miesto viacej namáhať, zapaľovať, ukladať niečo, čo tam nepatrí, taktiež sa môže stať, že nevieme z nejakej situácie odísť a to sa prejaví na kostiach, stuhnú, prestanú byť flexibilné skorej než by mali. Alebo dosť často máme problém s trávením? Čo je také, čo nevieme "stráviť"? Alebo máme problém s vylučovacou sústavou, čo také nevieme pustiť?

Dalo by sa pokračovať...

....a tak sa mi rana postupne hojí a moja chôdza sa zo dňa na deň zlepšuje. Telo sa už nemusí rôznym spôsobom kriviť a začína sa rovnať a energie môžu prúdiť ako majú.

Tak nejak by to mohlo byť aj s vnútornými zraneniami, ak by sa zahojili. 

Máš niekde nejaké situácie, na ktoré prehnane reaguješ? Možno sa tu snaží tvoje telo niečo naznačiť a možno dokonca kričí o pozornosť, nie je tam niečo potlačené, odignorované a nevyliečené z minulosti?

Dobrá správa je, že rany sa dajú liečiť, len sa treba k tomu postaviť čelom a priznať si to a prestať to ignorovať, možno to nebude ľahká cesta, možno bude potreba veľa trpezlivosti a odvahy.

Prajem veľa uvedomenia a odvahy ;-).

Mirka