Strach... strach zo samoty
Strach ... strach zo samoty
Keď si duša stanoví za cieľ rásť a rozvíjať sa, jednou z mnohých skúšok, ktorým musí človek čeliť je strach z niečoho, čoho sa najviac bojí.
Ak máme strach z niečoho a vieme o tom, tak si často hovoríme, že len to aby sa nám nestalo. A už podvedome aj vedome reagujeme z tohoto strachu. Strach nás ovláda a ani si to často neuvedomujeme, že sa do niečoho vôbec nepustíme, ostaneme radšej v "bezpečí".
Avšak život v bezpečí, ale v takom bezpečí, že sa vyhýbame svojim strachom, nám väčšinou neprinesie šťastie, lebo žijeme tak bezpečne, tak napol a nakoniec sa strach, ktorý je zo začiatku ešte malý, tým, že sa mu neustále vyhýbame začne zväčšovať a zväčšovať, potom už to nie je malý strach alebo obrovská panika. Netvrdím, že to vždy musí skončiť panikou, ale môže to prísť až do toho bodu.
Strach je tu a my mu potrebujeme čeliť, len tak ho prekonáme, takzvane strčiť hlavu do papule strachu, prejsť si tým strachom. A je v poriadku mať strach, je to normálna ľudská skúsenosť, každý má nejaký strach a kto tvrdí, že nie, tak tam čosi nebude OK.
A čo robiť keď sa teda rozhodneme čeliť tomu strachu? Niekedy ten strach je jednorazová záležitosť ale niekedy je to stav bytia, v ktorom sme donútení ostať dlhšie a my nevieme ako dlho. Ako dlho ešte a zvládnem to? Napríklad mňa napadá taký klasický strach zo samoty.
To je najväčší strach, aký zažíva dieťa keď ho opustí, ten kto sa o neho stará. Byť sám, to, že je niekto hnusný nie je pekné, ale v detstve keď sme ostali sami, tak to znamenalo, že neprežijeme, lebo dieťa nie je schopné prežiť samo. A ak máme takýto strach, máme ho pravdepodobne z niečoho, čo sa nám stalo v detstve.
V tom strachu máme zakódovaný akýsi miničip z detstva, že ostať sám znamená ohrozenie na živote, ale teraz sme dospelý človek, ostať sám neznamená ohrozenie na živote, už vieme ako požiadať o pomoc, už vieme, ako zarobiť peniaze, už vieme ako si kúpiť potraviny, ako si uvariť a sa obliecť, už vieme kde máme kamarátov, alebo niekoho, nejakú organizáciu, alebo skupinu podpornú, už to vieme.
A tak ten strach, ktorý nás máta celý život a bojíme sa ho, najlepšie urobíme aby sa nezväčšoval a nás nemátal mu čeliť. A až to nastane, dôverovať životu je dôležité, dôverovať tomu, že pokiaľ som ja urobil všetko, čo bolo v mojich silách, svoj podiel mám splnený (ale naozaj a úprimne), dôvera v to, že nie všetko je v mojej moci, ale život chce aj pomôcť a netrvá všetko večne, žijeme v cykloch a tie sa opakujú, sú dobré cykly a tie v ktorých najviac môžeme narásť, tie náročné cykly. Je to len na nás, či sa zľakneme a utečieme do "bezpečia" alebo sa postavíme svojmu strachu.
Ale verte tomu, že ak raz prekonáte jeden strach, zistíte aké to je, ako sa naraz začnete cítit, ako inak sa vaše telo začne chovať, tak nejako viac sa vypne, vyrovná, lebo naraz si začnete veriť a začnete žiť v odvahe a v nie-bezpečí a strachu. A jedného dňa sa môže stať, že aj tak si na Vás ten najväčší strach počká ;.-). Ale nebojte sa, verte si, že to zvládnete. Už to že mu budete čeliť je odvaha, akokoľvek to dopadne, je to posun vpred.
