My ľudia sme už niekedy zabudli, koľko farieb môžeme mať. Tak si hovorím, kde sa stratili tie farby u niektorých ľudí a stalo sa to aj mne. Keď mňa pohltila šeď rutiny práce, ktorú som nemala rada. Každé ráno vstať a podať akýsi výkon tam pre niekoho, aby mal zisky, dostala som akúsi výplatu, ale akosi to nadšenie prešlo, tlak...
Ale nebol príliš čas plakať a život išiel ďalej. Museli sme fungovať, chodiť do práce, podávať výkon, akoby sa nič nestalo, byť milý kolega a spoločník. Nasadili sme si masku, aby sme mohli fungovať v tomto svete ďalej. Riešili to trebárs dávaním prehnanej pozornosti do niečoho, do nejakej aktivity, do seba, do krásy, aby sme vyzerali dobre...
Ako som postupne prechádzala komnaty, tú ktorá bola hlboko som dosť často obchádzala, nechcelo sa mi ísť dolu kdesi do tmy a hĺbky, táto bola najnáročnejšia na údržbu a bola som prekvapená koľko je tam blata a kde sa to tam nazbieralo. Asi by som tam nikdy nešla do tohto podsvetia, ale dostávala som neustále signály, že tam dolu sa...
